Od 89-teho to vyzerá, že sme naozaj každým dňom slobodnejší. Naše ambície robiť si, čo sa nám zachce, sa neustále stupňujú.
Môžeme sa ale domnievať, že robiť si, čo sa nám zachce, je prejavom slobodného správania?
V skutočnosti, robiť si, čo sa mi zachce, znamená robiť veci z rozmaru. Ide o prístup, kedy si človek v mnohom pripomína vlastné detstvo. Dieťa totiž celú svoju dobu bezstarostnosti trávi skúšaním, kam až môže zájsť, čo sa stane, keď spraví to alebo ono, pričom zatiaľ pochopiteľne nedokáže domyslieť následky svojich činov až do špiku kosti. Zato sa úplne prirodzene spolieha na svojho sprievodcu (rodiča), že ho zachráni a ponesie za neho zodpovednosť. Nedospelým do rúk zodpovednosť nepatrí, a ani sloboda nie.
Akosi nápadne mi tento model pripomína našu slovenskú spoločnosť, kde občania, sťa by nedospelé deti, potrebujú zodpovedného rodiča, sťa by vládu (opomeňme teraz, že aj vo vláde sedia len rozmarné deti).
Možno preto nám náš “rodič” natláča riešenia, ktoré sa nám nepáčia, lebo kým sme “deti”, nedokážeme prevziať zodpovednosť do svojich rúk a rovnako nemôžeme dostať ani úplnú slobodu. Musia sa o nás postarať tí, ktorí sami nedospeli, ale zodpovednosť za seba sme im zverili. A bude to tak dovtedy, kým sa o seba nebudeme vedieť postarať sami. Ako v bežnej rodine...
Ako sa teda stať zodpovednými a slobodnými? Odpoveďou je robiť veci tak, ako ich cítime, nie tak, ako sa nám zachce, lebo máme taký rozmar.
Lenže robiť veci tak, ako ich cítime, je extrémne náročné. Dostali sme sa ako spoločnosť tak ďaleko, že vlastné cítenie máme na bode mrazu. To, ako sa máte cítiť sa dozviete z reklamy alebo od influencera. Tak mnoho ľudí vlastne ani netuší, čo vlastne od života chce, toľkí sú vyhorení a znechutení neustálym blúdením v snahe byť čo najlepší človek a čo najviac zapôsobiť na druhých. Toľkí robia veci len preto, že sa to tak má...
Nechali sme sa otupiť tým, čo by sme mali chcieť, ako by sme mali vyzerať, čo by sme mali mať a ako by sme sa mali správať a pôsobiť na druhých. Naše divoké ja ostalo utlačené v útrobách nášho vnútra a len ozajstný hrdina, sťa by vyvolený z rozprávok, má dosť odvahy sa s touto zložkou svojej osobnosti konfrontovať.
Naše konanie nemá nič spoločné so slobodou, je iba výkrikom uviaznutého, vekom dospelého dieťaťa, závislého na rozhodovaní autorít. Následne ako také dieťa aj vykrikujeme, osočujeme, kopeme nohami, búchame päsťami, ako veľmi sa nám rozhodnutia nášho “rodiča” nepáčia.
Nie náhodou sme dostali do vienka od prírody trochu inštinktívneho cítenia. Schopnosť rozoznať, čo mi spôsobuje smútok, čo strach, čo ma upokojuje a čo mi dáva zmysel. Schopnosť uveriť vo vlastné telo, že je súčasťou dokonalej prírody a samé ma povedie cez pocity tam, kde mi bude dobre. Keď prestanem prehlušovať svoje pocity, automaticky tým vystúpim z bludného kruhu a desivého vzorca života: “ja ťa budem slepo počúvať a ty za mňa za odmenu ponesieš zodpovednosť.
Takto sa stanem autentickou a dokážem sa bez obáv a strachu o čomkoľvek rozhodnúť, lebo viem, čo mi je príjemné a čo ma naopak valcuje. Dokážem si za svojím rozhodnutím stáť bez obáv, ako budem vyzerať, alebo aký dojem zanechám. Za každé svoje rozhodnutie si s radosťou ponesiem zodpovednosť, lebo viem, že inak, ako byť sama sebou, už nemôžem.
Vtedy a len vtedy sa stávam slobodnou. Lebo som DOSPELA do ozajstnej DOSPELOSTI, do schopnosti chápať samú seba a neísť proti sebe. A keď mi je niečo nie po vôli, s úctou v hlase odmietnem. A keď nemôžem odmietnuť, čestne to spravím, pretože to svedčí o mojej schopnosti niesť si zodpovednosť za následky svojich minulých rozhodnutí. Poučím sa z toho, a nabudúce sa rozhodnem s väčším ohľadom na svoju osobu, na to čo mi pomáha, čo ubližuje a čo pri tom cítim.
To isté dovolím svojmu okoliu. Už nikoho nekritizujem a neočakávam, ako by malo jeho konanie vyzerať. Doprajem slobodu sebe aj okoliu. Nech sa každý sám rozhodne, do koho rúk zverí zodpovednosť za následky svojich činov. Robiť veci tak, ako ich cítime, je tajným kľúčom k životu naplnenému radosťou.
Slobodne,
Kamila
