reklama

Ako ťa vychovali, tak sa budeš cítiť

Keď bábätko plače, niečo nie je v poriadku. Cíti, že mu niečo chýba. Jedlo, spánok, blízkosť, dotyk, pokoj...čokoľvek. Ako rastie, učí sa rozpoznať, že je napr. hladné alebo pocikané. Základné potreby teda rozpozná celkom rýchlo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Zaujímavé to začne byť vo chvíli, keď dieťa cíti hnev, frustráciu, krivdu, strach, bojí sa, že je zlé, pretože spravilo chybu. Toto ono pomenovať nevie. Iba to cíti. Kto ho má ale naučiť rozumieť svojim pocitom, keď to často nevedia ani jeho rodičia? Ktorý rodič o sebe tuší a vie pomenovať, že v tej či onej chvíli je nervózny práve kvôli podvedomej krivde, čo cíti? Že sa celý deň naháňa, vybavuje, doslova sa zničí, aby zabezpečil pre rodinu tie najlepšie veci, ale stále sa to zdá byť málo? A tak sa cíti nedostatočný alebo zlý? Kto tuší, že v tej chvíli cíti vnútorný nespoznaný strach z toho, že nevyhovie a bude vylúčený z kolektívu? Že bude opustený, odmietnutý, neprijatý, nepotrebný alebo prehliadnutý?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vidím, ako sa ľudstvo naháňa. Ako ešte musíme stihnúť vybaviť hento, nakúpiť tamto, stihnúť stretnutie, zohnať večeru, pripraviť oslavu, ako potrebujeme nájsť ešte lepšiu vec, ešte kvalitnejšiu, ešte skôr, ešte viac, ešte rýchlejšie. Pýtam sa, prečo? Koho tým v skutočnosti chceme uspokojiť?

Vnútri kdesi v nás je taká zložka, ktorej sa hovorí my, keď sme boli malí. Ja ako dieťa s nejakým pocitom vtedy. V nejakom pocite, ktorý nevedeli pomenovať ani moji rodičia, a už vôbec nie ja, som strádala. Iný pocit mi moji rodičia zase zavrhli. Zmietli ho. Vraj nech nerevem, veď sa nič nestalo. Dodnes to počujem odvšadiaľ. Neplač, nič sa nedeje. Tak strašne veľa pocitov vo mne ako v dieťati ostalo neprijatých a nepochopených. Ak dieťaťu bránime plakať, vlastne ho učíme, aby potlačilo svoj pocit, veď aj v nás bol potlačený. Porozumenie sa nekoná. Dieťa si pýta pozornosť, plače, kričí, hnevá sa, upozorňuje na seba. Chce byť prijaté so všetkým, čo cíti. My to však nevieme, lebo ani k nám tak nepristupovali. A tak sa snažíme dieťa uspokojiť množstvom hračiek, matérie, výletov, atď.. Naháňame sa, ale nikdy to nemôže byť dosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z generácie na generáciu si nevedomky odovzdávame vzorec, že „negatívne“ pocity ako sú smútok, hnev, strach z vylúčenia z kolektívu, krivda, hanba,..., sú vlastne zlé a je nesprávne ich cítiť. Prípadne, že my sme zlý a škaredý, keď sa tak cítime. Počula som jednu mamičku povedať svojmu dieťaťu, že je škaredé, keď plače. Viem, čo chcela dosiahnuť, no neviem, či ona vie, čo skutočne dosiahla. Napríklad takto totižto dieťa (hoci aj dnes už dospelé dieťa) stále verí tomu, že je niečo hrozné cítiť sa „negatívne“. A tak sa za svoje pocity začne hanbiť, zametie ich pod koberec a radšej sa tvári, že sa nič nestalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Óóóó, aký veľký je omyl ľudstva, ktoré si myslí, že ak sa naučí necítiť „negatívne“ pocity, že tie pozitívne cítiť bude. Ha ha ha, hovorí si matka príroda, ktorá v tom, ako nás zariadila, má jasno: vyberte si milé deti, buď budete cítiť všetko, alebo nič.

Ako bolo dieťa vychované, tak žije aj v dospelosti. Preto dnes vôbec nie je nezvyčajné, keď okolo seba (a aj v sebe, však..) zbadáme neustále sa naháňajúcich ľudí, aby niečo zabezpečili. A čo chcú v skutočnosti zabezpečiť? Nuž, chcú predísť/ujsť svojmu vlastnému starému pocitu – strachu, úzkosti, krivdy, nepochopenia, neprijatia. Stále dogmaticky veríme, že tieto pocity nemáme mať, lebo sú proste zlé, a tak sa aj v dospelosti plahočíme, aby sme toto nepociťovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dieťa v nás je zranené nepochopenými citmi, a my sa logicky zúfalo snažíme ho od tých pocitov ochrániť. Pritom možno by stačilo ho jednoducho nechať to precítiť a odznieť. O tom však nevieme, lebo sme naučení nepohodlné pocity zakryť, ujsť, tváriť sa, že nie sú. A tak sa dostávame do bludného kruhu. Naháňame stále viac a nenachádzame konca, nepoznáme slovo dosť. Chceme utíšiť dieťa, no nevieme ako.

Ak nevieme pomenovať, ako sa cítime, ak nevieme priznať pocit bolesti a smútku, potom sa nedá skutočne a do hĺbky precítiť ani radosť. Chvíľku ju iba povrchovo zavnímame a potom šup znova do ďalšieho dosahovania. A tak stále dokola. Nedokážeme sa tešiť zo života, ani si ho užiť a stáva sa pre nás bojom o prežitie v dravom svete. Žijeme stádovito a roboticky, veď ani roboty nič necítia. Alebo snáď vám dnešný štýl života nepripomína stádo? Už ste niekedy uvažovali, že stádovitý spôsob života je vlastne následkom zníženej schopnosti vnímať svoje pocity? Lebo ak sme vypnutí z pocitov, nevieme, čo nám robí dobre a odovzdáme kontrolu nad sebou do rúk tých, o ktorých si myslíme, že to snáď vedia. A začneme ich slepo nasledovať a hlucho počúvať.

Možno by stálo za ten risk sa v bludnom kruhu proste zastaviť a opýtať sa samého seba, ako sa teraz cítim. Čo vnímam. Len na minútu v hlave nič neriešiť a uvedomiť si, čo sa mi deje. Vidieť sa ako v scéne na filmovom plátne. A potom veľmi jemne a opatrne dieťaťu vo mne dopriať dosplácke „všetko je v poriadku“ namiesto „nič sa nedeje“. Taký veľký je v tom rozdiel!

Kým „všetko je v poriadku“ ťa prijíma vo všetkom čo si, aký si a čo cítiš, „nič sa nedeje“ ťa sťahuje do lži, že to, čo cítiš, nič nie je. Že to nie je dôležité. A keďže nechceme robiť z komára somára, naozaj uveríme, že náš pocit nič nie je. Takto sa postupne odrezávame od seba. Od, a teraz to príde, áno, od našej intuície. Od našej kreativity, ktorá mávala práve v pocitoch svoje pevné základy. Takto na sebe dopúšťame genocídu tvorivého života v prospech robotiky a stádovitosti. A hlavne sa tešíme, že to iphone, nie náš pocit, nám odmeria, koľko ešte zvládneme odbehnúť.

Možno by stálo za to, tomu svojmu dieťaťu vo mne, keď to na mňa príde, proste povedať, že je v poriadku, ako sa cíti. Že je krásne v svojom smiechu, ale aj smútku. Že má právo cítiť bolesť a sklamanie. Že ak sa bojí odmietnutia, som tu pre neho, a všetko je v poriadku. A nechať ho/sa cítiť naozaj všetko, hoci aj roky staré. Lebo každý pocit túži byť naplno prežitý a uznaný, pretože práve v ňom tkvie originalita každého života.

Nevyznať sa v pocitoch patrí deťom. Schovávať ich pod koberec patrí osobám starším ako 18 rokov, ktoré ale stále nedospeli. Tí, ktorí vedia, že všetko je v poriadku, tí, ktorí si dovolia vnímať pestrú škálu svojich pocitov, len tí dospeli do skutočnej dospelosti. A teda vedia svoje roztatárené deti s láskou prijať.

Dospelo,

Kamila

Kamila Blažeková

Kamila Blažeková

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Pretlak myšlienok položený na papier upokojuje myseľ. Tá moja blúdi vo vodách materstva, výchovy, radosti z toho, čo je a vďačnosti za to, čo je. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu