Klišé o odpustení

Autor: Kamila Blažeková | 17.7.2020 o 1:28 | Karma článku: 2,52 | Prečítané:  386x

Všetky múdre filozofické smery nabádajú k odpusteniu. Niekde je určite háčik... Zradili ma, oklamali, poškodili, zvalcovali, ponížili, využili a ja mám ešte vyjsť v ústrety a odpustiť?!?

Nič v zlom, ale to je náročná úloha aj pre skúseného jogína. Ak nás niekto naozaj ale naozaj zraní, máme tendenciu zachovať sa trojako:

  1. Už sa s ním nebavíme. Logicky a rozumne ukončíme vzťah, pretože nepotrebujeme ďalšie zranenia.

  2. Ako viera/morálka/výchova káže, odpustíme. Vlastne sa tak sami pred sebou tvárime. Povieme si, ukážeme že sme lepší než ten naničhodník a veľkoryso „odpustíme“. Ideme mu príkladom. Vinník sa pritom nemusí ani ospravedlniť, ani uvedomiť, my automaticky dávame milosť. Ale je to naozaj odpustenie? Naozaj cítime vo vzťahu k tomu človeku prijatie a mier? Alebo sme si prikázali „vydrž to, musíš, si predsa lepší“, a skutočný hnev prehltli a zatlačili do tajomných vôd nášho nevedomia? Mali by sme vôbec odpúšťať niekomu, kto si neuvedomil svoj prešľap? Ak mu to narovinu nepovieme, ako si vôbec môže uvedomiť, čo spravil?

  3. Povieme svoju pravdu, svoj pocit. Ponadávame, pokričíme, vyšportujeme, skrátka, prejavíme sa. Hnev musí von. Aby dnu nedusil. Je super, že ostávame sami sebou a vyjadríme sa bez strachu, čo si o nás kto pomyslí. Na druhej strane, ak je krivda naozaj obrovská, prestane nás omínať, keď sa vykričíme? Dozaista je nám lepšie, no stačí to? Keď sme potom doma v pokoji, pociťujeme k tomu človeku mier a prijatie? Dá sa hovoriť o odpustení? Komu to vlastne mám odpustiť, prečo a na základe čoho?

A tak sa v hlave opätovne vraciam do tej bolestnej situácie. S plným vedomím a prežitkom toho, že ma to mrzí. Nech už som obeť alebo vinník, proste mi tá situácia nerobí dobre na srdci, a to znamená, že ma mrzí. Preto skúsim odpustiť sama sebe, že som to vôbec dovolila. Že to zašlo tak ďaleko. Lebo som bola neúprimná. Zachraňujem svoje zranené srdce, nie vinníkovu česť. Pochopím a uvedomím si, že nabudúce budem dostatočne pravdivá, prestanem sa báť názoru iných a nedovolím, aby mi niekto ublížil. A to tak, že svojmu vinníkovi poviem pravdu hneď. Bez strachu a hanby čo si o mne pomyslí. Poviem mu, že mi ublížilo jeho konanie, sklamal moju dôveru a cítim sa ponížene. Nebudem už v sebe dusiť svoj hnev.

Tentokrát som to však nezvládla. A nemám šancu ani chuť mu ísť niečo vysvetľovať. Ani nemusím, lebo som späť v bode, kde ma mrzí, že som to dovolila. Potom sa bližšie pozriem na svojho vinníka. Zrazu nestojí predo mnou ako živý človek, ale ako zrkadlo. Zrazu som vinníkom ja sama voči sebe. Lebo som si neuvedomovala, čo mi to zrkadlo chce o mne ukázať. Čo si mám uvedomiť. Aká viac nemám alebo naopak, mám byť (ako on). Čo na sebe môžem dovoliť, aby nebola pošliapaná radosť mojej duše.

Často sa stáva, že ak niekomu ublížime, tak mu vlastne podvedome vraciame moment, keď ublížil on nám, ale k zadosťučineniu vtedy podľa nášho uváženia, nedošlo (neodpustili sme sami sebe). Také situácie nás vlastne schválne vracajú do nášho prvotného bolestivého momentu, kde sa máme uvedomiť a vyčleniť si svoje zdravé hranice.

Odpustenie nie je klišé. Je to uvedomenie, že si všetko robíme sami tým, čo na sebe dovolíme. Je to poučenie, ako žiť nie lepšie, ale ľahšie. Dokonca ani v prípadoch, keď nám ubližovali, keď sme boli napr. deti a nemohli sme to na sebe jednoducho nedovoliť, ani vtedy sa neodpúšťa rodičom. A možno to nebude až tak veľmi o odpustení, ako o postupnom plnom precítení, prebolení, možno preplakaní, pochopení (že to inak nevedeli). O poučení aký byť a aký nie. O pomalom vstaní z popola ako Fénix..

Odpustenie je o nás, nie o tom druhom. Ten nám len robí službu, aby sme si to konečne uvedomili (a my zas robíme službu jemu). Keď máme plný mechúr, tiež si ideme na záchod odpustiť, tak prečo to neurobiť aj v momente, keď bolí srdce? Aby úplne skamenelo, lebo nechce nič cítiť? Lenže ak nebude cítiť bolesť, nemôže ani radosť.. Odpúšťam sebe, nie jemu.

Ak odpustíme sebe, vzťah k vinníkovi sa vôbec nemusí meniť. Kým k uvedomeniu nedôjde na oboch stranách, je vlastne plytvanie energiou, ak sa s tým druhým vôbec o niečo snažíme. Veď aj alkoholik sa vylieči až keď sám chce, keď sa uvedomí, keď vstúpi do seba. Einstein povedal: „problémy nikdy nevyriešite na tej istej úrovni, na ktorej vznikli.“ A má na mysli úroveň uvedomenia. Lenže kým nevystúpime na vyššiu úroveň pochopenia, nedokážeme ani odpustiť, resp. prijať. Odpustiť, resp. prijať pre mňa jednoznačne znamená pociťovať vo vzťahu k svojmu vinníkovi mier a prijatie. Ak mi tam naskočia negatívne pocity, neodpustila som. Ak mi naskočia dokonca pocity ľútosti (lebo on to chudák ešte nepochopil), pociťujem stále hnev a frustráciu (lebo ho ponižujem = nie som vyrovnaná, zmierená).

Odteraz, na svojich vinníkoch (alebo aj ne-vinníkoch), nájdem, čo sa mi páči, čo ma na ňom môže inšpirovať (určite má niečo zvládnuté lepšie). Napr. vytrvalosť. On je vytrvalý v ubližovaní, kiež by som aj ja bola taká vytrvalá v spoznávaní samej seba. Lebo sme svojím zrkadlom. V dobrom aj zlom.

 

Mierne,

Kamila

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?